70 ROKOV OD POLITICKEJ VRAŽDY PÁNA PREZIDENTA TISU

327

70 ROKOV OD POLITICKEJ VRAŽDY  PÁNA PREZIDENTA TISU

18. apríla 1947

18.marca 1946 na zasadnutí predsedníctva ÚV KSS schválili postup vo veci procesu proti Dr. Jozefovi Tisovi…2. súdruhovia Husák, Friš a Viktory sa poverujú, aby urýchlene pripravili politickú kostru obžalobného spisu.…3. proces proti Tisovi a spol. má byť prevedený bezpodmienečne koncom apríla. K spolupráci treba užšie pritiahnuť súdruhov Feješa, Rašlu, Šujana a Bedrnu. 4. Má byť zriadená zvláštna komisia pri NF pre dirigovanie celej akcie súvisiacej s procesom proti Tisovi a spol. komisia by sa skladala z 2 zástupcov každej politickej strany. Za KSS boli určení súdruh Viktory a súdruh Husák, ako náhradníci súdruhovia Benada a Hysko.

(Dejiny Slovenska a Slovákov – Milan S. Ďurica, str. 619)

V Prahe sa 2. decembra 1946 zišlo predsedníctvo ÚV KSČ a KSS, aby rokovali o situácii na Slovensku, o zákroku proti ľudákom v Demokratickej strane a o procese proti J. Tisovi. Českí a slovenskí komunistickí predáci sa dohodli o spôsobe konania a o výsledku tohto procesu.   

Začal sa proces proti Dr. J. Tisovi, A. Machovi a Dr. F. Ďurčanskému pred Národným súdom v Bratislave. Členmi senátu boli : predseda JUDr. Igor Daxner a šiesti prísediaci(všetci evanjelického vyznania alebo komunistickí ateisti). Žalobcami boli JUDr. Ľudovít Rigan, JUDr. Juraj Šujan a vojenský prokurátor plukovník JUDr. Anton Rašla.

(Dejiny Slovenska a Slovákov – Milan S. Ďurica, str.631)

 

Obžalobca Anton Rašla :

„ súvislosti s mojou funkciou ako jedného z troch obžalobcov na hlavnom pojednávaní v procese proti Tisovi a Machovi pokladám za potrebné a vhodné dotknúť sa okolnosti, ktorú si objektívne ani dnes neviem vysvetliť. Po procese sa medzi neprávnickou verejnosťou, t.j. všeobecne medzi ľudom hovorilo : „ Rašla odsúdil Tisu“ ba takto sa vyjadrovali aj právnici, ako keby nevedeli, že to bol mimoriadny súd – že senátu predsedal jediný sudca z povolania a to Dr. Daxner, že v senáte bolo šesť sudcov z ľudu a to PODĽA POLITICKÉHO KĽÚČA( aj za DS), ktorí boli vybraní ako účastníci odboja – a najmä to, že súd nemohol vyniesť iný ortieľ ( najmä pokiaľ išlo o osobu Dr. Tisu )než trest smrti a, že tu potom šlo len o otázku, či uložený trest bude aj vykonaný a TÁTO OTÁZKA SA MUSELA ROZHODNÚŤ POLITICKY.“

……“ retribučné súdnictvo muselo však zápasiť aj s čisto formálnymi trestnoprocesnými prekážkami. Nariadenie SNR č. 33/45 Zb. o potrestaní fašistických okupantov, domácich zradcov a kolaborantov, bolo ušité horúcou ihlou a z hľadiska legislatívnej techniky a obvyklých klasických trestnoprávnych zásad bolo nedokonalé.“

( Proces s Dr. J. Tisom – spomienky obžalobcu Antona Rašlu a obhajcu Ernesta Žabkayho str. 29-32)

 

K tomuto procesu uviesť, že sa tento považuje za zločin komunizmu, i keď zákonodarcovia v zákone č. 119/90 vychádzali len od roku 1948, lenže pravda je taká, že komunisti vládli – terorizovali už od roku 1945. Pán Prezident Tiso sa stal obeťou politickej vraždy komunistov,

bol obžalovaný a súdený podľa zákona, ktorý nebol v platnosti, keď pán prezident vykonával činnosť, ktorá sa mu vyčíta. Podľa právnej vedy hlavne v trestnom práve sa vyžaduje, aby si bol páchateľ vedomý protiprávnosti svojho konania v okamihu spáchania trestného činu.

Nariadenie SNR č.33/1945 Zb. novelizované nariadením č. 57/1946 Zb., nebolo schválené ani dekrétom prezidenta republiky, ani zákonom Národného zhromaždenia.

V čase vydania citovaných nariadení SNR, táto NEMALA zákonodarnú moc!

Toto sa považuje za hrubé porušenie tradičného európskeho súdnictva – retroaktívne zákonodarstvo!
Nullum crimen sine lege – niet viny bez zákona – táto zásada bola slávnostne zakotvená v Deklarácii ľudských práv, ktorú vyhlásilo konštitučné národné zhromaždenie na začiatku Francúzskej revolúcie v auguste 1789 a ktorá sa nachádza v preambule alebo texte mnohých ústavných listín západných štátov . Túto zásadu garantuje aj Charta ľudských práv, kde sa v článku XI. jednoznačne hovorí :

 “ NIKOHO NEMOŽNO VYHLÁSIŤ ZA VINNÉHO z AKÉHOKOĽVEK TRESTNÉHO ČINU, KEĎ TO, ČO VYKONAL, ALEBO ZANEDBAL VYKONAŤ, NEBOLO V ČASE SPÁCHANIA TRESTNÝM ČINOM PODĽA MIESTNEHO ALEBO MEDZINÁRODNÉHO PRÁVA.“

Porušenie už len uvedených procesnoprávnych zásad je dôvodom, aby rozsudok nad pánom prezidentom Tisom bol zrušený!
Pán Prezident nikdy nebol na listine vojnových zločincov a ani nik nežiadal, aby bol do zoznamu zaradený. Toto dokázal generálny prokurátor ČSFR JUDr. Tibor Bohm, ktorý v roku 1990 o tom informoval FZ ČSFR. Písomne to zverejnil v Národnej obrode 27. 8. 1990. Potvrdil to aj JUDr. Ivan Gašparovič 28.2.2000 v relácii na TV Markíza vyhlásením:

“…ja keď som bol generálnym prokurátorom, preskúmali sme túto vec a môžem povedať, že nebol.“

 

Obhajca Ernest Žabkay :

….“komunistická totalita v spojenectve s benešovským čechoslovakistickým centralizmom formulovala hneď po skončení politickú dogmu, dlho čudesne frekventovanú v publicistike, ktorá z nepopierateľnej trojrozmernej reality vykrojila celý Slovenský štát, aby ho vymazala z dejín a transponovala do dimenzie neskutočného takzvana. Zjednodušené čiernobiele posudzovanie šiestich rokov, ich podriadenie ideologickej optike stalinského dogmatizmu so sledovaním konkrétnych politických cieľov v povojnovom usporiadaní ČSR, nesplnilo nádeje, ktoré národ očakával od súdu s názvom Národný. Hoci obhajoba využila i neobvyklé prostriedky, bola zbavená kontaktu so zahriaknutou verejnosťou, od ktorej očakávala pomoc pri navrhovaní dôkazov, nemala prístup k archívnym materiálom a vedenie súdu porušovaním predpisov o procesnom konaní všemožne znemožňovalo obhajobe plniť si svoju úlohu. Spisový materiál( mal hmotnosť 700kg, len sama zápisnica o pojednávaniach má 8000 strán) umocnený prácou štátnej bezpečnosti, ktorú už vtedy riadila KSČ, mal usvedčiť podľa pripraveného scenára najmä obžalovaného Tisu z radu hrdelných zločinov. A do tohto rozsiahleho materiálu nemohla obhajoba pred začiatkom pojednávania ani nahliadnuť. Takto „ Národný súd “ vedený dr. Igorom Daxnerom nielenže očividne prejavil predpojatosť voči obžalovanému Tisovi, ale potvrdil i politický charakter procesu. Ako som už uviedol, Národný súd svojím rozsudkom v Tisovom procese nesplnil dôsledne poslanie, ktoré mu určoval právny poriadok. A väčšina národa, účastníci diania tých čias, opierajúc sa i o vlastné zážitky, sa nestotožnila so závermi rozsudku a s uloženým trestom. Preto teraz, po veľkom časovom odstupe a po objavení ďalších dôkazov, najmä archívnych materiálov, bez nátlaku a osobných záťahov, budú musieť historici zhodnotiť udalosti a postoje tých, ktorí v daných podmienkach takto konali“

( Proces s Dr. J. Tisom – spomienky obžalobcu Antona Rašlu a obhajcu Ernesta Žabkayho str. 86-89 )

  1. apríla rokovala v Prahe vláda o návrhu na udelenie milosti. Rokovanie vlády, ktoré začalo o štvrtej popoludní, viedol jej predseda Klement Gottwald. Keď prvé hlasovanie o vrátení „veci“ Predsedníctvu SNR skončilo nerozhodne, v susednej miestnosti prijali delegáciu slovenských partizánov. Major Viliam Žingor povedal:

 „Ak bude Tisovi udelená milosť, vyvoláme nepokoje! Ja, major Žingor, v mene partizánov žiadam, aby vláda nenavrhla omilostiť Tisa.“

 Štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí, Dr. Vladimír Clementis, prítomný na rokovaní vlády vyjadril presvedčenie, že sa „v tejto vláde nenájde muž, ktorý by povzniesol svoj hlas za omilostenie Dr. Tisa a svoju ruku za toto omilostenie zdvihol“.

Názor Jána Ursínyho, podpredsedu vlády, bol takýto: „Nemám žiaden dôvod zastávať sa Tisa, za ľudáckeho režimu som bol väznený a po potlačení povstania dokonca v neprítomnosti odsúdený na smrť! Bránim len ľudskosť a zdravý ľudský rozum! Páni, neuvedomujete si, že Tisova poprava oslabí pozície Demokratickej strany a pomôže komunistom? A komunistom chcem pripomenúť, že vo vojne nebol na Slovensku vykonaný nijaký politicky motivovaný rozsudok smrti! Prečo to má byť po vojne inak?“

Zasadnutie vlády sa skončilo hlasovaním o 20,45. Za omilostenie J. Tisa hlasovalo 6 členov vlády (zástupcovia slovenskej Demokratickej strany a Čs. strany lidovej), proti ich bolo 17 (KSČ, Čs. sociálna demokracia, Čs. národnosocialistická strana a L. Svoboda).

Na základe toho E. Beneš milosť neudelil.

V istom zmysle veľmi pozoruhodné sú osudy niektorých z ďalších priamych či nepriamych účastníkov rozhodnoutia o neudelení milosti pre Dr. J. Tisa.

O dva roky: Viliam Žingor, partizánsky veliteľ, bol v samostatnom procese odsúdený na trest smrti súdom pod vedením Karla Bedrnu, a bez milosti ho popravili 18. decembra 1949.

O päť rokov: Vladimíra Clementisa, ktorý predniesol zamietavé stanovisko k udeleniu milosti za komunistov, Vladimíra Clementisa, čoskoro označili sa buržoázno-nacionalistického zradcu a nepriateľa štátu a popravili po procese s „protištátnym sprisahaneckým centrom na čele s Rudolfom Slánskym“ 3. decembra 1952.

A napokon o 13 rokov: 18. apríla 1960, na deň presne po poprave Dr. Jozefa Tisa, odišiel dobrovoľne zo sveta – obesil sa, vtedajší predseda senátu Národného súdu Dr. Igor Daxner.

(Marián Tkáč web)