HOLOKAUST
Napísaním tohto blogu určite nechcem spochybňovať, alebo ospravedlňovať holokaust, ale chcel by som doplniť informácie ohľadne tejto udalosti.
Začal by som tým, že je úplne scestné aby sme sami seba obviňovali z holokaustu, teda slovenský národ. Holokaust nevymysleli ani nerealizovali Slováci, ani Pán Prezident Tiso, ani vláda, ani slovenský snem a neudial sa na území Slovenska. Pravdou je, že židia boli deportovaní zo Slovenska s tým, že sa jedná o vysídlenie pracovných síl na územie Generálneho gubernátu (časť niekdajšieho Poľska ). Prvý transport slovenských židov zo Slovenska odišiel 25. marca 1942 a posledný 20. októbra 1942.
******
Kancelária Prezidenta Tisu zasahovala do vysídľovania židov udeľovaním prezidentských výnimiek podľa § 255 vlád. nar. 198/1941. Podobne aj jednotlivé ministerstvá udeľovali mnohým židom židom osobitné legitimácie, že sú hospodársky nenahraditeľní, čo ich oslobodzovalo od vysídlenia. Výnimky platili aj pre rodinných príslušníkov. Takéto legitimácie chránili spolu asi 35 000 židov.
******
Minister vnútra Mach vyhlásil : „Nemci robili silný nátlak na radikálne riešenie židovskej otázky – ak to slovenská vláda nedokáže, urobia si to Nemci sami, čo iste nie je v záujme Slovenska.“
******
V súvislosti s vysídlením židov sa rozšírila mylná informácia, že Slovensko zaplatilo Nemecku za vyvezenie každého žida 500 mariek – Slováci sú obviňovaní, že platili za likvidáciu židov, čo je lož. Nemci v skutočnosti žiadali od Slovenska 500 mariek, ako príspevok na ich ubytovanie, stravovanie, ošatenie a preškoľovanie. Existuje o tom dokument ako Nemci žiadajú a zdôvodňujú tento príspevok.
******
1. apríla 1942 zriadilo MV SR pre židov pracovné tábory v Novákoch, Seredi a Vyhniach. Ich hlavným a skutočným cieľom bolo zamestnať čím viacej židov na Slovensku, aby ich nemuseli vysídľovať do nemeckých koncentračných táborov v Poľsku. Boli to podniky hospodárskeho charakteru, ktoré pracovali ponajviac na štátne objednávky. Stolárske podniky tábora v Seredi boli najmodernejšími a najvýkonnejšími tohto druhu na Slovensku. Každý tábor mal aj svoje poľnohospodárske oddelenie s chovom dobytka pre potreby vlastného zásobovania. Pre deti boli zriadené školy, pre odrastenejších učňovské dielne. Cez letné prázdniny deti mohli tráviť určitý čas mimo táborov v židovských rodinách, ktoré žili na slobode. O zdravie v táboroch sa starali židovskí lekári. Zubným lekárom sa prideľovalo aj zlato na protézy, čo si vtedy na Slovensku najväčšia časť obyvateľstva nemohla dovoliť. Vedúci hospodárskych oddelení dostávali časté povolenia cestovať po Slovensku, aj keď to neraz využívali na organizovanie protištátnych akcií. V roku 1944 navštívil slovenské židovské tábory reprezentant Medzinárodného červeného kríža zo Ženevy Georges Dunand a vo svojom referáte konštatoval, že životné podmienky v týchto táboroch boli blízke bežným životným podmienkam obyvateľstva Slovenska.
10. apríla 1942 prišiel do Bratislavy šéf nemeckého RSHA Reinhard Heydrich, kde okrem iného vyhlásil, že vec vysťahovania Židov je celoeurópskou akciou Nemeckej ríše.
Koncom septembra 1942 sa jednému zo židov vyvezeného zo Slovenska, podarilo utiecť z nemeckého koncentračného tábora Lublin – Majdanek, dostal sa až do Spišskej Starej Vsi, tam sa obrátil na miestneho farára Andreja Podolského, podal mu informácie, že čo sa deje v koncentračných táboroch, ten túto vec oznámil spišskému biskupovi Jánovi Vojtaššákovi, ktorý tieto skutočnosti opísal v liste ministrovi vnútra Machovi. Ten na príkaz Pána Prezidenta Tisu, oznámil nemeckému vyslancovi Ludinovi, že zo Slovenskej republiky nebude viac vyvezený ani jeden žid, kým sa osobitná slovenská komisia ne mieste nepresvedčí, ako Nemecká ríša zachováva medzištátnu dohodu o ľudskom zaobchádzaní so židmi, ktorých jej Slovensko dalo k dispozícii ako pracovné sily. Nemci túto komisiu nepripustili a pripustiť nemohli, lebo tým by sa potvrdila táto hrozná správa. V tejto súvislosti hovorí židovský historik G. Reitlinger, že sa slovenská vláda ako prvá vzbúrila proti hitlerovmu „konečnému riešeniu židovskej otázky.“
Od toho času, až do jesene 1944 sa Slovensko stalo útočiskom mnohých židov, prenasledovaných zo susedných štátov.
20. augusta 1943 hlásil agent nemeckej Bezpečnostnej služby svojmu nadriadenému úradu vo Viedni, že prezident SR Jozef Tiso vo Veľkej Bytči verejne vyhlásil, že Židia v žiadnom prípade už nebudú deportovaní, ale v najhoršom prípade ich len sústredia doma.
24.-25. septembra 1944 prišiel do Bratislavy Heinrich Himmler. Vyčítal prezidentovi Tisovi jeho nedôslednosť, najmä vo vzťahu k židom. Hodil na stôl jeho prezidentské výnimky, ktoré nemeckí vojaci našli u zastrelených a zajatých povstalcov Židov. Okrem iného vyhlásil : „ Toto všetko ste si boli mohli ušetriť, keby ste sa ich boli včas zbavili.“
No aj takto sa Židia odvďačili za to, že boli ochránení pred deportáciami. V každom prípade sa zverejnením týchto informácií pokúsim doplniť informácie o riešení židovskej otázky na Slovensku. Tieto informácie sú málo dostupné a preto si myslím, že sú vhodné na doplnenie tejto témy. Ako zdroj som využil práce historika pána profesora Milana S. Ďuricu, obsiahnuté v knihe Dejiny Slovenska a Slovákov. V tejto knihe nájdete veľa informácií, ktoré doplnia a rozšíria Váš obzor a celkový pohľad na našu históriu
