Izraelské veľvyslanectvo znepokojuje seminár o živote a osobnosti Tisa

210

 

Izraelské veľvyslanectvo znepokojuje seminár o živote a osobnosti Tisa

„S veľkým zdesením sme sa dopočuli o seminári, ktorý sa uskutoční zajtra v meste Nitra. Tento projekt je podporovaný biskupom nitrianskej diecézy Viliamom Judákom. Sme nesmierne sklamaní a prekvapení, že Univerzita Komenského sa tiež priamo podieľa na organizovaní tohto seminára,“ uviedla v mene veľvyslanectva Mináriková.

Podľa zastupiteľského úradu je vysoko poľutovaniahodné, že práve dnes, keď v Izraeli je oficiálny Spomienkový deň výročia holokaustu, sú skutky a osoba Jozefa Tisa verejne velebené a ocenené. „Práve Jozef Tiso bol na čele antisemitského politického režimu, ktorý robil všetko pre vyhubenie slovenských židov. Preto sa obraciame na všetkých čestných ľudí, aby sa nezúčastnili a odmietli akúkoľvek spoluprácu na tomto podujatí,“ konštatuje veľvyslanectvo.

„Som si istý, že slušní ľudia na Slovensku sú zhrození, a že si uvedomujú potrebu vzdelávania a poučenia budúcej generácie mladých Slovákov o naozajstnom charaktere Jozefa Tisa a o nebezpečnej a ohavnej stránke antisemitizmu,“ vyhlásil izraelský veľvyslanec Zvi Aviner Vapni…

+++++++++++++++++++++++++++

Ach Bože, tak oni sa s veľkým zdesením dopočuli o seminári, o živote a osobnosti Pána Prezidenta Tisu ! Nuž milý pán veľvyslanec Vápnik, vedzte, že my, roduverní Slováci nedáme dopustiť na Pána Prezidenta Tisu. On nebol príčinou tragédie európskych židov, rovnako ako ani národ slovenský, ani náš prvá samostatný Slovenský štát !

Najväčší rasistický a nenávisť šíriaci štát Izrael, prostredníctvom svojho vyslanca na Slovensku je zdesený ?!

Ja občan Slovenskej republiky som zdesený z toho, čo vyvádza Izrael po celom svete a najmä z toho, ako vraždí Palestínčanov, ako nezákonne zaberá územie, ktoré mu nepatrí. a som zdesený z toho ako tento štát šíri po celom svete nenávisť, rozpútava občianske nepokoje, provokáciami vyvoláva násilné zvrhnutia legitímnych vlád a vládnych predstaviteľov v štátoch po celom svete.

Izrael v spolupráci s USA stoja za celosvetovým terorizmom, za vojnami a násilím.

Deportácie židovských občanov zo Slovenska do Poľska nemožno nijako ospravedlňovať, ani zľahčovať, ale na druhej strane je žiaduce, aby sa udalosti videli a posudzovali v ich historickom kontexte a v spoločensko-politických súradniciach vtedajších pomerov. Je isté, že keby slovenskí vedúci politici boli vtedy vedeli, čo vieme my dnes, k deportáciám by nikdy nebolo došlo. Celý problém vysťahovania sa vtedy chápal ako presunutie pracovných síl, čím by sa čiastočne bola splnila aj nemecká požiadavka o zvýšenie počtu slovenských robotníkov v Nemecku. Zas a znova treba zdôrazniť, že Slováci skutočne nevedeli, aký krutý osud čaká presídlených židov. Do júna 1942 vláda, ľud na Slovensku ba i sami židia sa nazdávali, že presídlencov v Poľsku čaká pracovné umiestnenie a nie fyzická likvidácia.

V tejto súvislosti je hodno zaznamenať správu, ktorú v auguste 2009 priniesla katolícka tlačová agentúra Catholic News Service.  Agentúra cituje príspevok v L’Osservatore Romano, v ktorom sa uvádza, že americká a britská vláda v auguste 1942 už „vedeli,  že nacisti plánujú vykynožiť všetkých židov v Európe (knew that the Nazis were planning to exterminate all the Jews of Europe).“ L’Osservatore Romano reprodukuje relevantný dokument a uvádza úryvky z denníkov Henryho Morgenthau Jr., ktorý bol počas vojny americkým ministrom financií. Morgenthau zaznamenáva, že americké vládne kruhy celých 18 mesiacov túto informáciu tajili, „sa vyhýbali svojej tvrdej zodpovednosti, odďaľovali veci, keď sa im predložili konkrétne návrhy na záchranu židov a dokonca zakazovali uverejniť informácie o týchto ukrutnostiach (dodged their grim responsibility, procrastinated when concrete rescue schemes were placed before them, and even suppressed information about atrocities).“

Teda, kým Spojenci nepodnikli za 18 mesiacov nič, hoci o ukrutnostiach vedeli, Slováci zastavili deportácie, keď mali dôvod veriť, že sa so židmi zaobchádza neľudsky. Alexander Mach vo svojich spomienkach sa k tejto veci vyjadruje v tom zmysle, že vyslancovi Ludinovi povedal: „Ak by to bola pravda, (že sú odsunutí židia v táboroch usmrcovaní) viac ani reči nemôže byť o pokračovaní, viac nebude ani jeden Žid vyvezený“ (MACH, A., Z ďalekých ciest, Martin 2009, s. 198-201).

Keď sa dostali na verejnosť informácie, že čo sa deje so židmi, tak jedine Slováci zastavili deportácie, nemecký vyslanec H. E. Ludin hlásil do Berlína 26. júna 1942, že „akcia evakuácie židov zo Slovenska uviazla na mŕtvom bode.“ Inými slovami: deportácie boli zastavené.

Kým z iných oblastí okupovanej Európy prichádzali do koncentračných táborov ďalší ubožiaci, slovenská vláda vytvorila u nás relatívne bezpečné podmienky natoľko, že na Slovensko prichádzali a tu záchranu hľadali aj židia zo susedných oblastí, hlavne z Maďarska. Koncom roka 1942 žilo na Slovensku 21 519 židov. Z nich asi 16.000 bolo chránených prezidentskou alebo rezortnou výnimkou, alebo boli prekrstení, alebo žili v zmiešanom manželstve. Títo nepodliehali predpisom židovského kódexu. Ostatní židia boli postupne deportovaní do pracovných táborov, ktoré boli pre nich zriadené v Novákoch, Seredi a vo Vyhniach.

A tu opäť treba zdôrazniť, že slovenské pracovné tábory pre židov nemožno nijako  porovnávať s nacistickými koncentrákmi, sovietskymi gulagmi, alebo so zbernými a pracovnými tábormi v ľudovodemokratickom Česko-Slovensku po skončení vojny v r. 1945. Tieto tábory si vo veľkej miere spravovali židia sami. Rodiny boli udržované pohromade. Pracovná povinnosť sa netýkala mládež do 14 rokov a osôb nad 60 rokov, matiek s malými deťmi a jednotlivcov uznaných za chorých. Pracovalo sa väčšinou v táborových dielňach a len v niektorých prípadoch na pracoviskách mimo táborov (napr. pri hydrocentrále v Ilave, alebo pri stavbe športového štadiónu v Žiline). V dielňach sa produkovali textilné, čalunícke, chemické výrobky, konali zámočnícke, stolárske a iné ručné práce. (SNA Fond S, S-32-6). Pracovníci boli za svoju prácu platení, sobota popoludní a nedeľa boli dňami odpočinku. V týchto táboroch nikto nezomrel od vysilenia, od hladu alebo zlého zaobchádzania. Deportované osoby mohli opustiť tábor na priepustku.

Historik Ivan Kamenec takto vykreslil tamojšie pomery:

“V židovskom pracovnom tábore v Novákoch mali poľnohospodársku výrobu na 15 hektároch pôdy. Slúžila na zásobovanie zeleninou a živočíšnymi produktmi. Postupná konsolidácia a upevňovanie hospodárskeho postavenia tábora dovoľovali vybudovať v ňom niektoré sociálne zariadenia, ktoré by sme asi ťažko našli v podobných židovských inštitúciách na európskom území kontrolovanom fašistickým Nemeckom. V roku 1944 boli v nováckom pracovnom tábore už vaňové kúpele, plavecký bazén a športové ihrisko. Veľkou zvláštnosťou židovských pracovných táborov bolo to, že sa v nich zriadili detské jasle, opatrovne a obecné školy. Táborovú školu prebralo do svojej kompetencie ministerstvo školstva a národnej osvety, čo dalo škole podklad k legálnej platnosti. Okrem toho sa v nováckom tábore pre 14 až 16 ročných zaradencov usporiadali odborové kurzy v rozličných remeselníckych odboroch a dospelí príslušníci navštevovali pravidelné kurzy slovenského jazyka. Pre prestarlých príslušníkov tábora sa zriadil v Novom Meste nad Váhom starobinec. Nespornou zvláštnosťou tábora v Novákoch bolo aj to, že sa tu usporadúvali bohoslužobné obrady židovské i kresťanské” (Horná Nitra; Vlastivedný zborník, č. 3/1966, s. 51-68).
Tábory boli vysoko aktívne podniky, pracovná morálka bola veľmi dobrá a o nejakých sabotážnych akciách nebolo ani chýru. Obyvatelia táborov iste neboli so svojím postavením spokojní, ale zároveň vedeli, že každá iná alternatíva by bola neporovnateľne horšia, a preto sa primerane správali.

Po vojne víťazné mocnosti a ich spojenci deportácie síce odsudzovali, ale smutnou pravdou je, že deportácie nezakázali a keď ich nepraktizovali oni, dovolili svojim spojencom, aby v nich pokračovali. Názorným príkladom je obnovené Česko-Slovensko, kde (s odvolaním na Postupimskú dohodu z r. 1945) od januára do októbra 1946 sa konali násilné deportácie nemeckého obyvateľstva. Približne 1,900.000 ich bolo “odsunuté” do americkej okupačnej zóny Nemecka a asi 1,000.000 do sovietskej. Deportácie sa konali s typickou boľševickou krutosťou a v ich priebehu zahynulo 220.000 až 270.000 ľudí, väčšinou nevinných civilistov. 

Už by naozaj mohli prestať neustále útoky na Slovákov a na Pána Prezidenta Tisu, najväčšiu osobnosť nášho slovenského národa. Neustále pľutie jedovatých slín a to nie len od inostrancov a inovercov, ale aj z vlastných radov, je ešte horšie, ako od zahraničných nežičlivcov. Vnútorný nepriateľ slovenského národa je ako rakovina, ktorá zožiera náš národ, antislováci sú vredom našej spoločnosti, vredom na tele nášho národa. Šíria nenávisť a zlo, hádžu špinu na vlastný národ, ktorý zradili a zrádzajú za 30 judášskych strieborných. Je trestuhodné, že nenávisť šíri americký lokaj Kiska, sediaci v prezidentskom paláci, ktorý sa hrá na prezidenta, ďalší predseda zbabelej vlády, iluzionista Fico, ktorý zo svojich jedovatých úst bez hanby vypovie verejne lož, že Tiso bol vojnový zločinec. Fuj, jedna špina väčšia ako druhá, ani jeden nezasluhuje byť slovenským ústavným činiteľom, ale naopak, mali by byť zbavení funkcií, trestne stíhaní za protislovenskú činnosť, za vlastizradu, za činnosť namierenú proti slovenskému národu a Slovensku a hájenie cudzích záujmov. Samozrejme, že nie len títo dvaja spomínaní zloduchovia idú proti svojmu národu a kydajú na neho.

Veľkou pravdou je, že ani jeden, ani druhý nesiahajú Pánovi Prezidentovi Tisovi ani po podrážku topánok, okrem Andreja Hlinku sme nemali a stále nemáme takúto slovenskú osobnosť. Všetci lotri, ktorí nenávideli Slovákov, slovenskú štátnosť a Pána Prezidenta Tisu a jasali, keď bol zavraždený, nevedeli čo činia, mysleli si, že vraždou Pána Prezidenta sa zaľahne za ním zem, ale veľmi sa mýlili. Síce nám zabili prezidenta, ale jeho ducha, jeho silného, roduverného slovenského ducha nezabili a nikdy nezabijú. Jeho odkaz, jeho sila osobnosti, jeho šľachetnosť a oddanosť slovenskému národu je stále tu a bude naveky. Táto osobnosť slovenského národa, symbol slovenskej štátnosti, jeho duch Vám nedá spávať, však zločinci ? Strach, máte strach, že jeho meno stále žije, že jeho meno bude očistené a, že sa ukáže, že ste klamali a zrádzali národ a šírili nenávisť voči Pánovi Prezidentovi. Pravda sa ukáže, pravda vás dostihne a pravda všetko napraví !

Hej, Slováci!, ešte naša slovenská reč žije,
dokiaľ naše verné srdce za náš národ bije,
žije, žije duch slovanský, bude žiť na veky,
hrom a peklo! márne vaše proti nám sú vzteky!

Jazyka dar zveril nám Boh, Boh náš hromovládny,
nesmie nám ho teda vyrvať na tom svete žiadny:
i nechže je koľko ľudí, toľko čertov v svete,
Boh je s nami, kto proti nám, toho parom zmetie.

I nechže sa aj nad nami hrozná búrka vznesie,
skala puká, dub sa láme a zem nech sa trase:
My stojíme stále pevne ako múry hradné –
čierna zem pohltí toho, kto odstúpi zradne!