úryvok z knihy Šubjaková E.: Hlaholika, posvätné dedičstvo Slovákov, OZ ŽVT, Bratislava 2010, s.76-86
Ak sa budeme pýtať na zmysel našich národných dejín, nemožno nevidieť ich priamy súvis s príchodom Konštantína a Metoda a písmom, ktoré nám priniesli. Bohom zjavené písmo pre Slovákov dáva totiž cyrilo-metodskej misii jedinečný a výsostný ráz. Ide o čosi neobvyklé, čo mení beh dejín a na čo nestačí ľudský um a vôľa, či politický zámer vladára Rastica, ktorý sa chcel osamostatniť. To všetko sú už len vonkajšie prejavy Božieho plánu. Je to misia, s ktorou má Boh svoje konkrétne plány už od stvorenia sveta. A zdá sa, že k jej úplnému naplneniu ešte len dôjde. Naznačuje to nepriame proroctvo sv. Cyrila, za ktoré možno istým spôsobom považovať tzv. „hádankový“ piaty verš Proglasu. Hádankový preto, lebo sa nápadne vymyká z kontextu ostatných veršov.
Evanjeliu svätému som predslovom.
Ako nám dávno sľubovali proroci,
prichádza Kristus zhromažďovať národy,
pretože svieti svetlom svetu celému.
To v našom siedmom tisícročí stalo sa.
Bo slepým oni sľúbili, že uvidia
a hluchí, aj hľa, slovo Písma počujú,
lebo je Boha poznať totiž potrebné.
Na prvý pohľad ide o datovanie prekladu Evanjelia a vzniku básne podľa byzantského letopočtu. Od stvorenia sveta po narodenie Krista sa tu rátalo 5508 rokov, ak pripočítame k tomu 863 rokov dostaneme 6 371 rokov, čiže „siedme tisícročie“. Ale možno v tom vidieť i symbolické proroctvo o znamení našich čias. Bez ohľadu na to, kto ako počíta roky, sami sme svedkami toho, že reálne sa cyrilo-metodská misia, násilne zastavená v 9. storočí, napĺňa až dnes, po viac ako tisíc rokoch. Preto 7. tisícročie v Proglase môže byť pre nás aj proroctvom o znamení našej doby.1
Hmatateľne to vidieť na oficiálnom postoji Cirkvi. Až v roku 1980, po 1 111 rokoch sa opäť dostalo apoštolom Slovanov najvyššie uznanie, keď pápež Ján Pavol II. vyhlásil sv. Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy. Ďalej to potvrdzuje najmä otázka liturgického jazyka. Touto myšlienkou sv. Cyril a Metod predbehli dobu o viac ako tisíc rokov, pretože liturgia v reči ľudu bola zavedená až II. Vatikánskym koncilom v 60-tych rokoch 20. storočia.
Prvý slovanský pápež Ján Pavol II. upozornil na spoločné kultúrne korene Európy, keď k patriarchovi Západu sv. Benediktovi pridal ako spolupatrónov Európy dvoch svätých bratov byzantského pôvodu Cyrila a Metoda. Kardinál Tomko to vníma ako historické a prorocké gesto pre Európu, ako autentickú výzvu na návrat k prameňom. Zo strany pápeža je to „na jednej strane uznaním dvoch kresťanských tradícií, z ktorých čerpá a žije Európa, západnej so strediskom v Ríme a východnej so strediskom v Carihrade. Na druhej strane je výzvou adresovanou celej Európe, aby uznala a spoznala vlastné korene vo svojom spoločnom duchovnom a kultúrnom dedičstve“.2
Ale sú tu aj iné indície. V prvom rade z dejinných udalostí vidieť, že napriek epochálnemu nástupu sa cyrilo-metodská misia zdanlivo skončila neúspechom. Po smrti sv. Metoda v roku 885 boli ich učeníci vyhnaní zo Svätoplukovej ríše a hoci boli prijatí okolitými slovanskými národmi, stratila sa hlaholika – Bohom zjavené písmo, ktorého alfou a omegou bol Kríž a Trojica. Stratou tohto písma, ktoré malo silu uchovať reč i kultúru Slovanov povýšenú kresťanstvom, práve stratou tohto písma stratila sa aj potenciál jednoty Slovanov. A zanedlho, v roku 1054, prišlo k rozkolu medzi Východom a Západom, Byzanciou a Rímom. Brány jednoty Cirkvi sa úplne zatvorili.3 V Božom pláne, ako sa neskôr ukázalo, mala byť byzantská misia u Slovenov, s jej následným rozšírením u všetkých Slovanov, pevnou hrádzou proti tomuto rozkolu, avšak ľudia ju neprijali. Ale Boh na svoj plán nezabudol a ústami Panny Márie z Fatimy ho pripomenul v posolstve o obrátení Ruska. Tam v roku 1917 žiadala Panna Mária, okrem zasvätenia svojmu Srdcu, modlitby za obrátenie tejto veľkej slovanskej krajiny, ba uviedla ho ako podmienku na záchranu celého sveta. Tak opäť v našom „siedmom tisícročí“ povstala otázka duchovného zjednotenia, ako ju pôvodne nastolil sv. Cyril, keď misiou u Slovenov spojil Rím s Byzanciou. A základom tejto jednoty mal byť, vtedy i dnes, široký slovanský svet.
POVOLANIE K JEDNOTE
S myšlienkami slovanskej spolupatričnosti sa v dejinách stretávame od najstarších čias, počínajúc slovenským vladárom Rasticom, ktorý žiadal o učiteľa vo vlastnom jazyku. A to nielen pre svoj ľud, ale chcel, aby kresťanská kultúra prišla i k okolitým slovanským národom, ako to čítame v jeho posolstve: „Nemáme však takého učiteľa, ktorý by nám v našej reči vysvetlil kresťanskú vieru. Tak by sa stalo, že by nás napodobnili aj druhé národy, keby to videli.“4
V stredoveku sa širšie slovanské povedomie objavuje v 12. stor. u Rusov v Nestorovom letopise a v poľských kronikách zo 14. storočia. Ideu slovanskej vzájomnosti možno nájsť i na začiatku 17. storočia u južných Slovanov. V 18. stor. nemecký filozof J. G. Herder vo svojej filozofii dejín predpovedal Slovanom slávnu budúcnosť, a tým oživil myšlienku jednoty u Slovanov. V 19. storočí sa na Slovensku, najmä u Štúrovcov, objavili aj nové argumenty, ktoré svedčili o poslaní Slovanov a predpovedali charakter ich budúcej epochy. Pre pozitívne vlastnosti slovanských národov a ich blízkosť k živému kresťanstvu sa práve u Slovanov vytvárala reálna možnosť zjednotenia kresťanských vyznaní.5
Vyzdvihnutie významu Slovanov a ich slávnej minulosti viedlo postupne k hľadaniu toho najpôvodnejšieho výrazu a formy v kresťanstve. S tým súviselo oživenie cyrilo-metodského kultu a záujmu o východnú liturgiu a cirkevnoslovanský jazyk. Tak opäť cyrilo-metodský kult zohral centrálnu úlohu pri vzájomnom zbližovaní sa Slovanov, pretože sa k nemu hlásili katolíci obidvoch obradov, rovnako ako evanjelici aj pravoslávni. Pre ekumenický dialóg sa stal odkaz sv. Cyrila a Metoda spoločným dedičstvom všetkých, na ktorý je potrebné nadviazať.6
Slovensko, vzhľadom na svoju geografickú polohu, ako priesečník západoeurópskej a východoeurópskej kresťanskej kultúry, sa ukazovalo ako ideálne územie pre vznik a zavŕšenie dialógu medzi kresťanskými konfesiami s celoeurópskym významom. Na centrálnu úlohu v slovanskom svete nás predurčuje nielen geografická poloha, ale i zvláštne postavenie nášho jazyka. Poukázal na to už renesančný učenec Galeotto Marzio, profesor bratislavskej Akadémie Istropolitany, ktorý v spise De regis Mathiae sapier… (r. 1487) píše, že slovenský jazyk si kráľ Matej Korvín veľmi obľúbil a vďaka tomu sa rozprával s Čechmi, Poliakmi, Rusínmi, Bulharmi a ďalšími národmi bez tlmočníka „lebo sa uznáva, že slovenský jazyk je matkou všetkých týchto“.7 Takéto povedomie mal aj katolícky kňaz a historik Juraj Papánek v prvých národných dejinách Slovákov z roku 1780, kde slovenčinu považuje za najzachovalejší slovanský jazyk.8
A preto je zákonité, že opäť práve na Slovensku, v prvotnom stredisku slovanskej kultúry, sa zrodila myšlienka slovanskej vzájomnosti, ktorá sa ujala. Inšpiráciou pre poľské slavianofilstvo bol príklad slovenského a českého národného obrodenia. Vtedy slovanská idea zaznamenala poľský i ruský mesianizmus, ktorý prirodzene vyplynul nielen z veľkosti krajiny, ale aj historického i duchovného potenciálu Poliakov i Rusov.9 A hoci dejiny 19. a 20. storočia ukázali, že tadiaľto cesta nevedie, slovanská idea ostávala živá. V dielach popredných literátov 19. storočia sa objavuje aj myšlienka, že Slovensko by mohlo zohrať úlohu mesiánskeho národa v Európe. Tejto otázke by však bolo potrebné venovať osobitnú publikáciu, pretože táto idea sa neobjavuje iba ako náhodná a ojedinelá myšlienka, umelo vytvorená na podhubí romantizmu, ako sa to všeobecne tvrdí.
Naopak, ukazuje sa, že sa tiahne ako zlatá niť už od čias sv. Cyrila a Metoda, niekedy zjavne, inokedy v skrytosti, celou históriou Slovenska a pokračuje až do nášho 21. storočia. A ako ukazuje prvé slovenské písmo – hlaholika, jej pevným počiatkom je bod, v ktorom sa Boh rozhodol „zjaviť Slovenom písmená“.
V diele najväčšieho poľského básnika Henrika Slowackého sa objavuje sto rokov dopredu prorocká vízia Slovana na Petrovom stolci, ktorá sa skutočne naplnila v postave poľského pápeža Jána Pavla II. Náš Pavol O. Hviezdoslav túto víziu o Slovanoch spečaťuje v básňach: „Zázrak“ a „2000“, ktorými sčeril mystické hladiny, keď prorocky ospieval jednotu Slovanov, ktorá svitne s druhým tisícročím.10
„Hej! Veľký zázrak je ukrytý ešte v budúcnosti,…
Nuž hviezdu, slnce jednoty, …
to zrak môj v budúcnosti tuší!…
Zasypli ste ju koľko ráz a vždy ju napovrší máte,
za každým naspäť zdvihne sa v triumfe…
Slavianstvo! – Či už chápete?
V tom, v tom, hľa, skrytá oná sila,
čo uschoval Boh z milosti,
by svätožitie obnovila! “
Až z pohľadu jednoty pochopíme, prečo sa pápež Klement stal „osudom“ Konštantína Filozofa. Z Božieho vnuknutia sa sv. Cyril vydal hľadať jeho ostatky, 11 aby bol týmto tretím Petrovým nástupcom sprevádzaný až do svojej smrti. Ba ostal s ním spojený i potom, keď boli ostatky oboch uložené v jednom chráme. Boh tak v Ríme spojil misionára Slovenov s nástupcom sv. Petra – obrancom jednoty Cirkvi, aby spolu priviedli do Pánovho ovčinca široko rozvetvené slovanské kmene. To bola heroická práca, kde sv. Cyril ako „Mojžiš Slovanov“, bol vedený ohnivým stĺpom duchovnej pomoci sv. Klementa.
Osobitným riadením Božím sa stal sv. Klement – pápež jednoty Východu a Západu12 i patrónom Cyrilovej a Metodovej misie. Ak tieto atribúty spojíme s osobnosťou sv. Cyrila, ktorý bol teológom, filozofom, rétorom i básnikom, no predovšetkým mystikom ponoreným v Bohu, v spojení s jeho misiou zjednocujúcou Rím s Byzanciou, Východ so Západom, kde dejiskom prienikov je Slovensko a časom „siedme tisícročie“ – okamžite sa nám pred očami zjaví postava Slovana, teológa, filozofa, básnika a mystika, pápeža všeľudskej jednoty – Jána Pavla II. V jeho osobe sa všetky tieto znamenia stretajú13 a my sme sa ich priamo mohli dotknúť.
Všetko sa zbieha do jedného bodu duchovného časopriestoru, v ktorom sa dovŕši pôvodný Boží zámer zjednotiť Slovanov v duchovnom boji pod zástavami sv. Cyrila a Metoda. A centrom tejto duchovnej misie bude opäť Slovensko, tak ako nám to zanechal sv. Cyril v tajničke svojej abecedy, do ktorej zakódoval odkaz. Prorocky ho ukryl pre „plnosť času“ do hlaholiky, aby až sa čas naplní, dostali sme duchovný kľúč k celým dejinám Slovenska!
Ako Mojžiš dostal od Boha tabule Zákona spolu s božím písmom pre ľud Izraela, tak sv. Cyril prevzal od Boha písmo, aby ním priniesol Zákon pre nový vyvolený ľud. Od tých čias u nás zneje hlahol o Najsvätejšej Trojici, Bohorodičke a vernosti Petrovmu stolcu a len z Božej milosti dodnes prežíva. Preto je Slovensko opäť povolané prispieť k obnove Cirkvi. Lebo Boh svoje prisľúbenia nemení a po 1 133 rokoch ústami pápeža znovu opakuje zvolanie sv. Cyrila a volá „Šema, Slovensko!“ Dostávame tak novú príležitosť ujať sa služby, na ktorú nás kedysi skrze svätého apoštolomrovného Cyrila povolal a dnes povoláva hlasom svätého apoštolského Jána Pavla II., ktorý ako prorok našich čias hovorí:
„Slovensko má osobitnú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia, dobre si to uvedomte! …Slovensko je povolané ponúknuť Európe predovšetkým dar svojej viery v Krista a svojej oddanosti Panne Márii.“14
Tak ako vždy, prvotný Boží zámer sa naplní do poslednej bodky. Cieľom určenia misie sv. Cyrila a Metoda v 9. storočí i dnes bolo a stále ostáva Slovensko. Duchovne sem prirodzene patrí aj dnešná Morava. To dáva jednoznačný zmysel celým našim dejinám, ako to pripomína i kardinál Tomko:
„Slováci sa svojou polohou a aj historickým vývojom nachádzajú uprostred dvoch kresťanských tradícií – západnej alebo rímskej a východnej, teda byzantskej. Tieto dve navzájom sa doplňujúce vetvy a kultúry ešte aj dnes jestvujú a spolunažívajú na Slovensku ako kresťanská tradícia zviazaná viac so západom a východná, byzantská tradícia slovenských gréckokatolíkov. Ale aj povaha Slovákov je tak trochu uprostred medzi racionalistickým Západom a citovou intuíciou Východu. V tomto je Slovensko bez preháňania v srdci Európy, na križovatke jej hlavných dejinných i kultúrnych síl. A tak cyrilo-metodská tradícia núti Slovákov, ako priamych dedičov, rozmýšľať o ich mieste v terajšom i budúcom európskom dianí. Ak jestvuje nejaký „zmysel dejín“, tak si Slováci musia dnes nevyhnutne položiť otázku o zmysle slovenských dejín, a to aj v rámci európskych dejín.“15
Stali sme sa duchovnou križovatkou kresťanských národov Východu i Západu predovšetkým vďaka dielu dvoch mužov Konštantína Filozofa zvaného Cyril a Metoda, ktorí boli oboma cirkvami, pravoslávnou i rímskou, kanonizovaní za svätých. Ich zásadný význam vyzdvihuje pápež Ján Pavol II. vo svojej encyklike Slavorum Apostoli:
„Cyril a Metod sú akoby ohnivká, akýsi duchovný most medzi východnou a západnou tradíciou… Ich dielo je jeden z hlavných styčných bodov, na ktorý musí brať ohľad každý vážny pokus o znovuzjednotenie nášho svetadielu novým a aktuálnym spôsobom. Pre nich bola príznačná ich láska ku všeobecnému cirkevnému spoločenstvu na Východe i na Západe od nich vychádza aj pre dnešných kresťanov a ľudí našej doby výzva, aby budovali toto spoločenstvo spoločnými silami.“16
Preto mohutným oživením cyrilo-metodskej tradície sa znova staneme zdrojom zjednotenia všetkých Slovanov. Slovanská misia sv. Cyrila a Metoda napĺňa odkaz hlaholiky – Šalom – Pokoj darovaný Bohom, plnosť požehnania v zmierení najprv slovanskej pravoslávnej, gréckokatolíckej i rímskokatolíckej cirkvi, a napokon všetkých ostatných. Slovanské cirkvi, pretože sú vzácne zjednotené nielen Eucharistiou a hlbokou úctou k Trojici i Bohorodičke, ale aj spoločným cyrilo-metodským dedičstvom, umocneným všeslovanskou spolupatričnosťou, majú veľký predpoklad ku skutočnému zmiereniu.
Slavianstvo, hľa, skrytá oná sila, čo uschoval Boh z milosti, by svätožitie obnovila!
1 V septembri 2007 podľa židovského kalendára začal nový rok 5768 od stvorenia sveta, blahoslavená Katarína Emmerichová, ktorá nemala žiadne vzdelanie, dostala mystické poznanie, že Pán Ježiš sa narodil okolo roku 4000 po stvorení sveta, čiže podľa tohto počítania by sme dnes boli už v 7. tisícročí.
2 Kardinál Jozef Tomko: So srdcom na Slovensku, SSV a LÚČ, Bratislava 2006, s.19
3 Roku 1054 – nastal východný rozkol a presne o 400 rokov neskôr v r.1453 nastal koniec Byzancie vyplienením Konštantinopolu.
4 Život Konštantínov XIV. kap.
5 Porovnaj Letz Róbert: Slovenský ekumenizmus päťdesiatych rokov 19. storočia – originálny pokus o príspevok k jednote kresťanov, PROGLAS, december 2002, č.1, s.10-15
6 Tamže
7 Porovnaj Š. Ondruš: Etnické meno Slovän, Proglas, máj 1997, č.1, s.16
8 M. S. Ďurica: Dejiny Slovenska a Slovákov, Lúč Bratislava 2003, s.167
9 Porovnaj Letz Róbert: Slovenský ekumenizmus päťdesiatych rokov 19.st., PROGLAS, december 2002, č.1, s.10-15
10 P. O. Hviezdoslav: Odkazy, MS Martin1951, s. 81 a 107
11 J. Kútnik Šmálov: „Prvý učiteľ slovenského národa“, LÚČ Bratislava, 1999, s. 75n, 136 12 O pápežovi Klementovi pozri poznámku 31
13 Z kruhov blízkych pápežovi Jánovi Pavlovi II. zaznela myšlienky, že si pôvodne vybral ako pápežské meno „Cyril-Metod“, čo nasvedčuje tomu, že ich misijné dielo malo byť pre neho oporným pilierom jeho apoštolského úradu
14 Dňa 9.11. 1996 v Bazilike sv. Petra, na I. Slovenskej národnej púti v Ríme
15 Kardinál Jozef Tomko: So srdcom na Slovensku, SSV a LÚČ, Bratislava 2006, s. 19 aj 35
16 Jána Pavol II. – Encyklika APOŠTOLI SLOVANOV, Rím 2.júna 1985, SSV Trnava 2005, s.36-37178