Vystúpenie Andreja Trnovca 14. marca 2018 pred Slovenským snemom

V štátnych veciach unitas, v národných veciach libertas a vo všetkých caritas.

147

Je ťažké a skoro nemožné nielen chváliť Slovenský štát 39, ale hoc i obhajovať a argumentovať, ak akákoľvek diskusia s odporcami slovenskej štátnosti založenej na viere v prirodzené právo, pokoj, porozumenie, spravodlivosť a lásku z Vás robí trestne stíhateľného človeka a v tomto marazme z Vás spraví aj lovnú zver, ktorú budú loviť všetky štátne orgány a mimovládne svorky.

Nie je jednoduché vzdorovať mediálnej hystérii a stále pretrvávajúcej nenávisti ku všetkému čo reprezentuje morálku, pokoj, spravodlivosť, lásku, čo reprezentuje vieru. Slovenský štát – Slovenská republika z roku 1939 – reprezentuje niečo úplne výnimočné v histórii. Reprezentuje vieru vo všetko pozitívne čo ľudstvo vytvorilo, čo ľudstvo tvorí a čo dovoľuje nám s nádejou na tomto svete zotrvať. Naši nepriatelia sú nenávistne zúriví, pretože my nevidíme našu budúcnosť v porazení našich nepriateľov, ale v ich chápavom obrátení.
Slovenská republika roku 1939 reprezentuje vieru povýšenú na štátnickú múdrosť organizovanú v slovenskom stavovskom štáte, ktorého prosperita nestála na triednom boji, či straníckych hádkach, ale na kresťanskom, národnom a sociálnom princípe, na stavovských organizáciách, ktorých vzťah nebol antagonistický, ale solidárny a subsidiárny.
Podstatou odporu a nenávisti voči republike 39 je aj to, že hoci katolícky kňaz bol hlavou suverénneho štátu a veci štátu boli oddelené od vecí Cirkvi, nikdy to nebolo v zmysle rozluky Cirkvi od štátu a vždy vo funkcii prezidenta vystupoval ako zodpovedná hlava civilnej správy.

Je potrebné vyjadriť ľútosť nad všetkými poblúdenými dušami, ktoré cítia nenávisť k slovenskej štátnosti, ale zároveň si musíme aj uvedomiť kto za tým stojí.

Neustále nám tvrdia – Slováci, v roku 39, zradili ste materskú zem československú, zradou ste si nadobudli slobodu, zradne ste sa pridali k nepriateľovi a táto zrada musela byť pomstená.

Slovenský národ nespáchal žiadnu zradu na nikom! Slovenskí poslanci robili len to, čo im zákony starej republiky umožňovali, poťažne čo im prikazovali. Zakazoval im niektorý zákon milovať slovenský národ? Nahovárali nám vtedy, ba niektorí i dnes, že sme Čechoslováci, aby sa z nás pomaly stali Česi. Keď ale slovenskí poslanci dostávali mandát, prisahali predsa na to, že svojmu národu zostanú verní a slovenský národ vždy a všade za každých okolností budú podporovať. Nebolo v tých 30-tych rokoch slovenského poslanca, ktorý vtedy keď skladal sľub v parlamentne bývalej republiky, nebol myslel na to, že ho ta poslal slovenský národ aby ho zastupoval, slovenskému národu osožil a slúžil. Preto nebolo ťažké pre žiadneho povedomého Slováka rozhodovanie 14. marca, pretože by neskladal prísahu, že slovenskému národu osožiť nebude. A preto poslanci zvolení podľa československého zákona vykonali to, čo záujem národa v tej dobe ako jedine možné vyžadoval – vyhlásili samostatnosť slovenskú.
Žiaden podfuk, žiadna zrada, ale zákonom určený vývoj a sankcionované rozhodnutie. Slovák nikdy nikoho nezradil a preto sa aj mohol každému pozrieť rovno do očí.

Aj dnes môžeme povedať, že všade sa človek stretá s nepochopiteľnou skutočnosťou neuznávania práv malých národov. V tej dobe ale každý dúfal, že v Európe sa uplatní princíp, že každý životaschopný národ, ktorý svojou vôľou, odhodlaním a presvedčením dokazuje, že je ochotný a schopný žiť národne, bude mať svoje právo, svoje územie a rozhodujúce slovo o svojom živote.
A malý slovenský národ, väčšinou roľníci, nechcel nič iné ako slobodne žiť a pracovať na svojom mieste na svete. Maďari a ani Česi, pokiaľ sme boli súčasťou ich štátov nepomáhali nám udržať si našu reč, náš národný svojráz, kultúru a jednotu. Od Poliakov sme si vytrpeli veľa urážok a vyzývavostí a proti Rusom sme neskôr bojovali len preto, aby sa ich skazonosná ideológia nerozšírila po Slovensku. Tu je potrebné zdôrazniť, že slovenský národ je malý činiteľ, aby mohol rozhodovať o tom či príde, alebo nepríde vojna. Slovenský národ iba sa mohol osvedčiť, že je tu a pretrvá aj v časoch búrky a v časoch búrky mu bola položená otázka – ak vieš žiť za národ, vieš i zomrieť za národ?
A tu treba jasne povedať, že svetové, kresťanské a kultúrne príčiny zdôvodňovali vojnu kresťanskej kultúrnej Európy proti boľševizmu. Práve aj dnes ako najhlbšie, najjasnejšie pojivo boľševicko plutokratického spojenectva sa prejavuje ich nenávisť ku všetkej duchovnosti, kultúre a náboženstvu.

Nie je možné nájsť normálneho Slováka, či na Slovensku žijúceho, alebo po slovensky hovoriaceho kuvika, liberála, či boľševika, ktorý by mohol tvrdiť, že sme sa mali zachovať ako Česi, alebo Moravania. Česi a Moravania žili na celistvom území, ale čo by sa stalo s 2,5 miliónovým slovenským národom, keby ho roztrhali na troje medzi susedov? Malý národ bez samostatnej politickej minulosti si také niečo nemohol a nikdy nemôže dovoliť.
A porovnajte náš štát vo vojnových ťažkostiach s jeho susedmi. Ak porovnáte, tak zistíte, že aj tí ktorí nás chceli udusiť spľasli a žilo sa im horšie.

Hľadiac na históriu musíme sa dnes tiež pýtať, prečo napr. anglický národ pomáhal boľševizmu zmocniť sa Európy a potom ho nepustil cez anglické brehy? Prečo po vojne pomáhal stavať železnú oponu a nás nechal na boľševizmom ovládanej strane železnej opony? Veď boľševizmus aj vtedy predstavoval ukrutné pustošenie mravné a hmotné, rozklad rodinný a národný, úpadok hospodársky a kultúrny i zotročenie človeka sadistickými agentmi vládneho teroru.

Rekapitulujúc môžem konštatovať, že utvorenie samostatného slovenského štátu 39 nie je výsledkom náhodilého zbehnutia sa udalostí.

Na zdôraznenie toho zopakujem tu slová vládneho vyhlásenia, predneseného na schôdzi Slovenského snemu:
Národ slovenský po tisícročnej prestávke, po dlhoročných bojoch za svoje národné práva, má svoju vládu, má svoj snem, buduje si svoj štát, ktorý je orgánom jeho suverenity, vykonávateľom jeho vôle, je ochrancom jeho záujmov. Nikdy viac sa nesmie stať, aby národ slovenský dostal sa do protivy so svojím štátom. Od 6. októbra 1938 národ slovenský a štát slovenský je jedno a to isté: rozkvet a úpadok jedného znamená úspech alebo rozpad druhého. Byť slovenským vlastencom a ideálnym národovcom znamená byť oddaným budovateľom štátu slovenského. Láska k národu slovenskému konkretizuje sa sa v oddanosti a vernosti k štátu slovenskému. K hodnotám národným , za ktoré sme sa oduševňovali, ako je reč, spev, výšivka, folklór slovenský, pristupuje teraz zákon slovenský, úrad slovenský, daň slovenská, armáda slovenská, atď., lebo máme už nielen svoj národ, ale máme a budujeme aj svoj štát.
Takto zreteľne a takto jasne sa hovorilo v Sneme slovenskom 21. februára 1939 – teda tri týždne pred historickým 14. marcom 1939. Keď ten istý parlament jednomyseľne vyhlásil samostatnosť slovenského štátu, urobili tak zákonití predstavitelia národa slovenského – (a to) 18. decembra 1938 zvolení poslanci Slovenského snemu, ktorí 18. januára 1939 začal zasadať.
Politickí predstavitelia Slovenského štátu jednoznačne potvrdzovali, že nebudú otrokmi žiadnej ideológie, že reálne chápaný záujem národa slovenského bude ich jedinou ideológiou, tak aby za každých okolností zabezpečili život a budúcnosť národa slovenského.
Hlásali: Čo tomuto životu slúži, čo túto budúcnosť podporuje a zabezpečuje, to bude našou ideológiou, ktorej budeme verne a do všetkých dôsledkov slúžiť. Diktát reálneho záujmu národa slovenského musí nám byť vždy najvyšším príkazom.
Porovnajte to s dneškom !! Ako je to dnes???

Takže zopakujem to ešte raz. Postup slovenských zákonodarcov bol v súlade s neúprosným politickým vývinom, a udalosti a zásahy vonkajšie dali nášmu politickému vývoju len rýchlejší spád, ale nijako neurčovali naše smerovanie.
Slovenský samostatný štát máme aj dnes preto, lebo tak si to vynútila železná logika prirodzeného vývinu národa slovenského.
Musíme podotknúť, že územie vznikajúceho samostatného slovenského štátu už bolo oklieštené odtrhnutím území zo strany Poľska i Maďarska. Že národ sám, na takomto oklieštenom území, do zmätku v roku 39 neprišiel, dokázali už udalosti od 12. februára štátnym a vojenským aparátom pripravovaného vojenského puču z 10. marca 1939, kedy bola na Slovensku inštalovaná vojenská diktatúra, ktorá bola už za niekoľko hodín zlikvidovaná. Aj v tento deň sa z národa vyčlenili tí, ktorí nemali na zreteli uplatnenie národa slovenského, ale stratili orientáciu hľadajúc seba, svoje uplatnenie, pozíciu, obohatenie a svoju slávu. K vojnovému konfliktu došlo už 23. marca 1939, keď Maďarsko z východu vojensky napadlo iba niekoľko dní existujúci samostatný Slovenský štát.
Od marcových udalostí roku 39 majme na zreteli, že jednotlivci odstupujú, ale národ zostáva a jedine ten kto bezpodmienečne stojí v službe národu je spôsobilý hovoriť v mene národa a len takýto politik môže byť ochrancom tradičných hodnôt a zároveň tlmočníkom prirodzených práv národa A nemôže mu chýbať ani jedno ani druhé, pretože inak sa stane buď sociálnymi a politickými prúdmi zmietanou figúrkou, alebo muzeálnym strážcom národa.

Pozrite na dnešok. Poslanci súčasného parlamentu sú len figúrkami zmietanými sociálnymi a politickými zmätkami a ani jeden nie je aspoň muzeálnym strážcom národa. Aký záujem národa a ktorý z nich chráni, či obhajuje? Ako prospieva národu odmietanie tvorby zákonných rámcov fungovania štátu? Ako prospeje slovenskému národu nefunkčnosť štátnych orgánov? Vážne veríte, že stranám žiadajúcim predčasné voľby ide o blaho národa? Veď pozorne počúvajte! Nehádajú sa o tom čo by malo prospieť človeku, rodine, národu, ale o tom ktorá figúrka z akej strany by sa mala kam na šachovnici posunúť.
Dámi a páni,
nové voľby nie sú riešením. Po nich sa len z bielych figúrok na šachovnici stanú čierne a naopak. Musí sa zmeniť systém, alebo v tomto prirovnaní ani jedna z figúrok by sa volieb nemohla zúčastniť, pretože doteraz preukázali dostatočnú neschopnosť. A možno aj to je hnacím motorom predčasných volieb. Nikto nebude musieť voličom skladať účty, čo dosiahol a prečo len sľuboval.
Vážení poslanci, ale ak chcete presvedčiť, že už teraz, a nie až po voľbách, pracujete pre blaho národa a nie len pre svoj vačok, tak prijmite zákony v prospech národa.
Nedokážete to aj bez volieb? Ak nie čo tam robíte?

Slovenská ľudová strana Andreja Hlinku to v Slovenskej republike 39 dokázala a preto je dodnes boľševicko plutokratickou hydrou znevažovaná.